Epoi sa pomaly
a sústredene prepracovával viac a viac do intímnych častí –
karfiolu. Chcel ho uvariť
vcelku. Vyzeral tak totiž lepšie a pomalšie potom chladol. Bola sobota
a rád by si bol uvaril na obed niečo lepšie. Po mimoriadne studenej
noci sa konečne dočkal rána. Deň bol predsa len znesiteľnejší, pretože sa do
určitej miery ako-tak oteplilo. Mal na sebe oblečené dve vrstvy a na nich
ešte župan. Ten sa však nijako nezapínal, len sa previazal pásikom a vrch
bol odhalený. Štrnásť °C bol už síce
pokrok oproti noci, ale celý bol taký vyzimený, že si zapol aj vrch župana
štipcom na bielizeň... Mohol si to dovoliť, pretože ho nikto nevidel a ani
žiadna návšteva cez víkend nehrozila. Návštevy nehrozili ani v pracovné
dni.
Pravdu povediac, ani Epoi
nemal chuť vystrčiť nos z domu, pokiaľ nemusel. Odkladal preto aj návštevu
u brata až na teplejšie dni. Takáto tuhá mrazivá zima naňho pôsobila
mimoriadne deprimujúco. Už vyše týždňa skoro každú voľnú chvíľu prakticky
strávil v posteli. Znovu otváral obľúbené knihy, ktoré už mal dávno
prečítané a nachádzal v nich občas niečo nové, čo si pri
predchádzajúcom čítaní nevšimol.
Zapínal si aj rátač, aby sa
z internetu dozvedel niečo o živote iných. Dostával denne aj 30-40
mailov a v nich sa, popri záplave ničnehovoriacich grafomanských
výtvorov, objavovali sporadicky aj príspevky, ktorým sa potešil. Tie ostatné
jednoducho zmazal, aby mu nezaberali zbytočne miesto v pamäti poštovej
schránky.
Otvoril si mail, v ktorom
mal možnosť vidieť vesmírne diaľavy a porovnanie veľkosti Zeme
s inými vesmírnymi útvarmi. V tej chvíli si uvedomil, aké malicherné
a bezvýznamné sú všetky problémy a pseudoproblémy ľudí na modrej planéte.
Pochopil, že Vesmír odpovedá na všetky ľudské bolesti, radosti a žiale iba
jedným slovom: n e d ô l e ž í .
Z tohto uhla pohľadu sa
zdali aj Epoiovi jeho problémy oveľa menej závažné, až do tej miery, že vlastne
prestávali byť problémami. Cítil sa odrazu tak ľahko, že by snáď dokázal
vyletieť až k tým nebeským telesám, ktoré videl v mailovej prezentácii.
Uvedomoval si, že tie nesmierne procesy, ktoré prebiehajú neustále
v nemerateľných rozmeroch, pre ľudské chápanie priam nekonečne veľkého
priestoru, sú oveľa podstatnejšie než žabo-myšie vojny svrabu na pokožke Zeme.
Keby si ľudia uvedomovali svoju bezvýznamnosť v kozmických súvislostiach,
možno by sa správali menej arogantne a spupne. Keby si uvedomili, že oni
sú len akýmsi parazitom na tele zemegule, mohli by zmeniť svoje bezohľadné
počínanie a snažiť sa žiť v symbióze so Zemou, ktorej sme súčasťou.
Prestali by si navzájom ubližovať a dopracovali by sa k pokore, ktorá
by mala viesť všetky kroky ľudstva.
× × × × ×
Epoi si bežne neuvedomoval, že
žije v gravitačnom poli nebeských telies, ale najmä Zeme.
Vyskytovali sa však výnimky,
keď si túto samozrejmosť uvedomoval obzvlášť intenzívne. Aj teraz sa mu
prihodilo čosi, čo ho vyburcovalo. Spal a znenazdajky začul šuchot, ako
keby voľakto potichu kráčal izbou a zhodil pritom niečo na podlahu.
Okamžite bol čulý a v strehu, akoby ani nebol dovtedy spal spánkom
spravodlivých. Chvíľu čakal, či sa ešte nejaké zvuky ozvú, ale v izbe
zavládlo dokonalé ticho. Nakoniec mu to nedalo, vstal, rozsvietil si, vyzbrojil
sa aj lampášom a vydal sa na okružnú chôdzu izbou. Spomenul si na podobnú
formuláciu, ktorú čítal pred rokmi v akomsi časopise, v ktorom
opisovali slovenskí turisti svoje vedomosti fínčiny. Vetu „chcel by som sa
zúčastniť na okružnej jazde mestom“ prekladali takto: haluaisin osallistua
keirtoajeluun kaupungilla. Epoi ani nevedel, či si ju zapamätal správne, respektíve,
či to tí turisti správne uviedli v onom časopise..
To však v tejto chvíli
nebolo až také dôležité. Opatrne kráčal a svietil si aj lampášom od Esper,
aby ľahšie zbadal prípadného votrelca. Bolo by ho potešilo nejaké čudo
striehnuce v šere izby. Na jeho veľké sklamanie – na zemi ležali tri
kotúčiky toaletného papiera, ktorý sa nejako uvoľnil z police
a zošuchol sa aj s obalom z pôvodne väčšieho balíka na
podlahu. Gravitácia, samozrejme, pôsobí aj na kotúče toaletného papiera –
pomyslel si s údivom nad tým, že Isaac Newton dokázal z pádu jablka
kedysi prísť k záveru, že na vine je príťažlivosť Zeme.
Zamyslel sa nad tým, ako by to
vyzeralo, keby sa príťažlivosť zemská vytratila. Rieky a potoky by netiekli vo
svojom koryte a neprivádzali by životodarnú tekutinu k rastlinám
a živočíchom, ktorí od nej závisia. Nepoznali by sme napríklad dážď,
záplavy, ani plávanie, sánkovanie či lyžovanie, ale na druhej strane by sme
nepotrebovali autá, vlaky, cesty a koľajnice na cestovanie. Stačilo by sa
vznášať, ako Epoi občas potajomky robieval. Štart medziplanetárnej rakety by bol tiež omnoho ľahší než
v gravitácii.
Problémom by však bola
skutočnosť, že by neexistoval nikto, kto by mal záujem kamkoľvek cestovať.
Zemskú atmosféru by totiž nemalo čo pridržiavať pri zemi a nebolo by tak
čo dýchať.. Rastlinstvo by sa nezakorenilo v pôde a neprodukovalo by
kyslík – navyše bez vody by to bolo aj tak vylúčené! Povrch našej domovskej
planéty (v tom prípade by ani nebola našou domovskou planétou) by bol zjazvený
krátermi a skôr či neskôr by chýbali aj moria s vodou. Nepríjemná
predstava!
Prečítal si teda radšej zopár
klebiet zo sveta šoubiznisu. Jedna ho trochu zaujala: Milagros (Natalia Oreiro)
práve porodila Merlina Atahualpu. Predstavil si, ako jej po pôrode cisárskym
rezom všili zips na brucho – a už bude mať po starosti pri ďalších
pôrodoch. :-)
Múdrejší ustúpi, povedal si
nakoniec Epoi, zhasol a šiel si radšej ľahnúť spať..
× × × × ×
Napriek tomu, že na Zemi už
počet ľudských obyvateľov prekročil sedem miliárd
a neustále pribúdali
ďalší, Epoi mával často dojem, že ľudí je stále menej. Vyplývalo to
z pocitu, ktorý ho prenasledoval zakaždým, keď zomrel niekto jeho srdcu
blízky, alebo aspoň natoľko známy, že mu dokázal chýbať. Rôzne osoby, ktoré
dovtedy tvorili súčasť jeho sveta, sa mu znenazdajky zo života vytrácali.
Nevedel sa s tým len tak jednoducho zmieriť, ba ani to hneď pochopiť.
Isteže vedel, že každý človek
raz musí zomrieť, ale registroval to len kdesi na periférii svojho vedomia.
Považoval to za informáciu, ktorá sa ho bezprostredne netýkala a na ktorú
ani príliš myslieť nechcel. Nedokázal to však (na rozdiel od viacerých iných)
považovať len za samozrejmý chod udalostí nášho sveta. Nie a nie sa
jednoducho zmieriť s tým, že určitý organizmus, obdarený navyše
schopnosťou myslieť, cítiť, z ničoho nič prestane fungovať. To predsa
nemôže byť rovnocenné s narodením iného dieťaťa. Svet predsa nemôže byť
len jeden obrovský sklad, kde záleží iba
na kusoch – a tie potešiteľne pribúdajú.. Nové deti sú nesporne tiež
osobnosti a dnes len ťažko môžeme predpovedať, čo z nich vyrastie.
Každý jedinec je však nenahraditeľný a každý by mal po smrti niekomu
chýbať. A pritom ten pocit prázdnoty a straty dôležitej osoby (okrem vecí,
ktoré často v tej chvíli strácajú už zmysel) je koľkokrát jediné, čo
človeku zostalo po niekom zosnulom. Ľudia sú stále viac len číslami
v celom tom systéme čísel, kde je dôležitý rast. Rast HDP, rast
zamestnanosti a či prírastok obyvateľstva. Nikto nechce vidieť úbytok
poľnohospodárskej pôdy, zdrojov čistej pitnej vody. Načo sa snažiť? Veď všetko
sa dá dnes doviezť! Potom sledujeme s obavami vyšetrovanie, koľko potravín
a kontaminovanej posypovej soli sa k nám za tie roky dostalo.
Čerství rodičia majú plné
hlavy plánov, v ktorých figurujú ich deti v čo najlepšom svetle.
A to všetci bez výnimky. Nepripúšťajú záporný scenár. Čítal som kdesi
kratučký príbeh – netuším či bol pravdivý, ale rozhodne poučný. Tu je: Žena,
rodička, konečne porodila dieťa a spýtala sa s obavou i nádejou
v hlase – „žije?“ „Áno, je to chlapček“. „Chvalabohu!“ – vydýchla si
rodička, ktorá už dvakrát predtým porodila mŕtve dieťa. „Už viete, ako sa bude
volať?“ – spýtal sa jej lekár. „Áno, bude to Adolf!“ – s pýchou
v hlase odpovedala. Tá pani mala priezvisko Hitlerová..