http://youtu.be/zzDUi_L6MzA
Môže byť..
24. 3. 2013
18. 3. 2013
Steporis / Tam za štrekou
Keď do nej vnikol, začala sa
tak zvláštne pohybovať a krútiť.
Epoi zostal zmätený. Nemal
predtým žiadnu skúsenosť s pohlavným stykom a pomyslel si, že aj on
by sa zrejme mal takisto začať krútiť.. Vzápätí ho však partnerka vyviedla
z omylu. Bola síce mladšia než on, ale skúsenejšia. „No hýb sa!“
ozvala sa po jeho niekoľkých nerozhodných pohyboch. Zahanbený Epoi sa konečne
pustil napodobňovať s dobrákom pohyb piestu vo valci. Anatomická stavba oboch
pohlaví mu koniec koncov ani veľa iných možností pohybu nedovoľovala.
Na túto epizódu
z počiatkov jeho ľúbostného života si spomenul, keď sa chystal oholiť. Aj
vtedy sa dôkladne oholil a až potom sa pustil objavovať zákutia ženského
tela. Atmosféra zintímnela a trapas pri tréningu budúceho opeľovania sa
mohol naplno rozbehnúť. Teraz však nemal pred sebou lákavú perspektívu
sexuálnych zábaviek, ale oveľa prozaickejšiu návštevu lekára, ktorý si ho
objednal na preventívnu lekársku prehliadku.
Odrazu začul akési syčanie
a šušťanie, ale nevedel lokalizovať zdroj zvuku. Zašiel preto do WC, kde
sa mohla prederaviť alebo odpojiť hadička splachovača. Zažil už pred pár rokmi
podobnú situáciu. Zobudilo ho vtedy v noci dosť husté kvapkanie vody.
Pomyslel si, že zrejme zle zatvoril kohútik s teplou vodou. Vstal, aby ho
pritiahol lepšie. Ako sa blížil ku kuchynskému kútu, ucítil jemný odpor pri
chôdzi a vzápätí začul čľapkanie vody. Prešiel preto do WC, ale tam sa
nedalo ani stúpiť! Voda hučala zhora ako v sprche.. Hodil si na seba župan
a vyšiel von s tým, že upozorní suseda nad sebou, že ho vytápa. Sused
bol však hore a podarilo sa mu zistiť, že voda uniká ešte o poschodie
vyššie. Zašli teda obaja na ďalšie podlažie a dovtedy búchali na dvere, pokiaľ
im nešťastný horný sused neotvoril.
Stál tam ako kôpka nešťastia,
celkom dezorientovaný, so šiltovkou na hlave a oznamoval im, že mu tečie
voda... Sused, ktorý býval nad Epoiom, vošiel dnu, otvoril dvere do WC a zatvoril
prívod studenej vody. Voda však potroche pritekala a kvapkala až do rána.
A práve spomienku na túto striekajúcu vodu pripomenul Epoiovi ten syčivý
zvuk. Nebál sa, že by niekoho vytopil, veď mal dolný byt, ale nachádzala sa pod
ním akási dielňa záhadného určenia s ešte záhadnejším majiteľom. WC však
bolo v poriadku. Vrátil sa teda do kúpeľne a chcel si natrieť na tvár
penu na holenie.
A v tej chvíli mu
bolo všetko jasné! Okolo nádobky sa vytvárali stále väčšie mračná a či
vankúše z peny, ktorá unikala z nejakého nevysvetliteľného otvoru
v dolnej časti tlakovej nádobky.. Podobné niečo v živote nezažil! Naberal
si teda prstami z tých obláčikov penu, aby ešte aspoň raz mal z nej
osoh.
Po absolvovaní lekárskej
prehliadky sa vybral na námestie poobzerať si výklady. Najradšej mal ten
s knihami. Kedysi pred ním vydržal stáť aj pol hodiny. Teraz to už nebola
pravda, pretože polovica z vyložených kníh boli šmejdy, ktoré však držali
kníkupectvo nad vodou a dovoľovali obchodníčke predávať aj hodnotné knihy.
Ako tam tak stál
a predstavoval si, ktorú knihu by si kúpil, ktosi ho pozdravil. Otočil sa
a uvidel bývalého spolužiaka zo strednej. Bol to zvláštny rozhovor.
Spolužiak sa pýtal na novoty v meste a Epoi mu len odpovedal. Až to
nakoniec Epoiovi nedalo a spýtal sa ho: „A kde ty teraz bývaš,
keď o ničom novom v Riťsvete nevieš?“ Spolužiak sa len smutne
pousmial a odvetil: „Tam hore, za štrekou...“ Epoiovi prebehol mráz
po chrbte. V miestnom žargóne „za štrekou“ znamenalo na cintoríne, pretože
okrem cintorína tam už nič iné ľudskou rukou vytvorené nebolo..
9. 3. 2013
Steporis / Petruška a býčie žľazy
„Už mám len desať dní do
Vianoc!“ – uvedomil si prekvapený, keď
ráno vstával z postele. V skutočnosti tých dní bolo ešte dvanásť, ale
dva z nich, bohužiaľ, musel stráviť čakaním u lekárov. Pustil sa teda
do odstraňovania najrôznejších predmetov, väčšinou papierových smetí, ale aj
rozbitého taniera, z podlahy. V tom najbolestivejšom období nebol
schopný ani papier zodvihnúť z podlahy – len za cenu krutej bolesti.
A to mu nestálo za tú námahu. Celkom sa potešil, že už dokáže vykonávať
skoro všetky činnosti bez väčšej bolesti. Ako málo stačí niekedy človeku ku
šťastiu!
Spomenul si na jeden príklad
z obdobia, keď bol ešte školák na základnej škole. Bývali vtedy na
Ostravsku. Jedného dňa poslala mama Epoia po niečo do pivnice. Prišiel dolu
a videl, že sa v priestoroch pivníc svieti. Bolo to len také svetlo,
ako za dušičky, ale stačilo na orientáciu. Pri vlastnej pivničke si už potom
každý z nájomníkov rozsvietil to svoje. Celkom na konci stredovej chodbičky sa
pohybovali akísi ľudia. Tých si však Epoi nevšímal, bol sústredený na to, aby
v tom sliepňajúcom osvetlení našiel ich pivnicu. Preto ani nerozumel tomu,
čo hovorili, a to dosť nahlas. Vo chvíli, keď už predsa začal vnímať ich
reč, bolo neskoro. Znenazdajky sa prepadol do akejsi jamy či žumpy,
z ktorej bol odstránený poklop. Ich upozornenia mu už v tej chvíli
neboli na nič. Až po chvíli si uvedomil, že mu išlo o život. Zachytil sa
totiž o okraj odtokovej jamy bradou. Iba pomocou rúk by sa nebol udržal.
Prakticky celý, až po krk, bol ponorený v čomsi lepkavom, studenom
a zapáchajúcom.
Pribehli muži, tí istí, ktorí
predtým poklop odstránili a kontrolovali tam stav kanalizácie
a pomohli mu vytiahnuť sa z toho magľajzu. Milému Epoiovi nezostávalo
nič iné, len sa vrátiť do bytu bez toho, čo mal z pivnice priniesť. Ako
tak kráčal po schodoch až na to ich podlažie, odpadávali z neho
nedefinovateľné kusy blata a zanechávali výrazné stopy na schodišti.
Oproti nemu išla dievčina, ktorá bývala ešte vyššie a keď zbadala
neskutočný zjav, vyslovila s užasnutým výrazom v tvári len jedno slovo: „petruška!“
Potom sa pustila do behu a chichotala sa, koľko jej sily stačili. Epoi
nerozumel, čo mu to povedala. Až oveľa neskôr sa dozvedel, že tak miestni
obyvatelia nazývajú petržlen. Keď mu mama otvorila dvere, skoro odpadla...
Aj vtedy mu stačilo celkom
málo ku šťastiu – bol šťastný, že to prežil, a to dokonca bez väčšej ujmy
na zdraví. Keby bol býval vtedy dospelý, asi by bol išiel za niektorým
z tých chlapov, ktorí večne vonku na dvore hrávali karty a popíjali
pritom nedefinovateľný alkoholický nápoj, ktorý nazývali v tamojšom nárečí
„sračkol“ a bol by si od nich vypýtal za pohár na upokojenie nervov. Takto
však sa musel so všetkým vysporiadať
sám. Príhoda sa vďaka tomu dievčaťu rýchlo rozšírila po okolí a od tých
čias ho väčšina detí zo susedstva nazývala „petruška“...
× × × × ×
„To sú obrovské bujačie
vajcia!“
- prekvapil sa Epoi, keď
ich chcel dať do plašky a ledva sa mu do nej zmestili. Pred pár týždňami
sledoval v televízii reláciu, kde známy kuchár Jaroslav, pôvodom
z Moravy, varil jedlá z tejto suroviny. Epoi dostal chuť ochutnať
vychvaľovanú dobrotu. Ešte nikdy také niečo nejedol. Niežeby nemal príležitosť,
ale keď to kedysi (to bol ešte chlapec) priniesol otec z bitúnku domov a uvaril
to, jedol ich len on a Epoiovi mladší bratia.
V pojazdnej predajni
mäsa, kde predávali o niečo lacnejšie než v kamenných predajniach, sa
spýtal predavačky na býčie žľazy. Prisľúbila mu, že o dva týždne mu
privezú ozdobu už nebohého býka. A tak sa stalo, že ich teraz ledva
nadžgal do tašky. Keby nebol plast trochu povolil, veru by bol musel dať každé
vajce zvlášť do jednej...
Čosi ho vyrušilo
z obdivovanie maxižliaz – bol to filtrát, ktorý sa pýtal von. Ešte pod
vplyvom sna sa podvedome bránil stratiť také veľké býčie žľazy, ale realita
bola neúprosná. Uvedomil si, že to by museli byť slonie žľazy, keď si spomenul
na film, kde roztúžený sloní samec sa
chystal spojiť so samicou a pod bruchom sa mu hompáľalo 1,5 m dlhé
a možno 25 cm hrubé potrubie. Zároveň si s ľútosťou uvedomil, že
prisľúbenú špecialitu mu majú priviezť s predajňou až o týždeň.
Keď si opäť ľahol, premýšľal,
či sa mu bude zase snívať pokračovanie, alebo niečo iné. Býčie žľazy sa tam
už nevyskytovali, ale Epoi sa akýmsi činom stretol s televíznym kuchárom
a presviedčal ho, že oni dvaja sú predsa menovci. „Ako to, veď ty si
Pavel!“ – čudoval sa Jaroslav. „No dobre, ale môj starý otec bol Čech
a priezvisko mal Jaroušek. “Keby sa priezvisko nededilo len po
otcovi, ale aj po mame (koniec koncov to je len konvencia), bol by som
Jaroušek. Ty si Jaroušek a ja by som bol tiež. Nedôleží, že u teba by
to bolo krstné meno a u mňa priezvisko“. :-)
Sny majú svoju vnútornú
logiku, ktorú človek v bdelom stave spravidla nechápe. Spomenul si na
otca, ako ho vtedy nahováral, aby aspoň ochutnal tie žľazy, ale Epoi nechcel.
Keby nebol vedel, čo je, určite by mu to bolo aj chutilo. Predsudky však majú
niekedy dlhé trvanie. Nikdy by nebol povedal, že si raz dobrovoľne bude chcieť
kúpiť a uvariť také čosi... Spomenul si aj na to, ako otec dostal infarkt
a nemohol sa ani len na posteli obrátiť bez toho, že by si najprv nedal
pod jazyk nitroglycerín. Bolo to v zime, jeho rodičia bývali v dome,
ktorý si postavili v rekreačnej oblasti, šesť-sedem km od Riťsvety, kam
však nebolo celkom jednoduché cestovať – najmä v tomto ročnom období. Epoi
začal preto dvakrát týždenne chodiť k rodičom, aby im nanosil do takej
obrovskej kartónovej škatule narúbané drevo, ktorým (popri uhlí) kúrili. Ani
raz mu nezišlo na um, že by sa mal striedať s oboma mladšími bratmi
v starosti o teplo pre rodičov. Jednoducho potrebovali pomoc, tak
pomáhal. Veď to boli jeho rodičia. Keby bol mal v minulosti akúkoľvek
nezhodu s nimi (všeličo sa prihodí), tak to nemohlo ovplyvniť jeho lásku
k nim. A toto bol spôsob, ako im to vedel dať najavo.
Stalo sa však, že (už
spomenutý) Listus Topolieska, v tom čase vedúci klubu mládeže, potreboval,
aby ho Epoi zastúpil na nejakom podujatí mimo Riťsvety. Problém bol v tom,
že sa to časovo krylo s tou pravidelnou pomocou rodičom. Listo ho
ubezpečil, že to vybaví u najmladšieho Epoiovho brata. Raz predsa môže
zaskočiť a pomôcť rodičom aj on. Tak sa aj stalo. Až po rokoch sa Epoiovi
Listo priznal, ako veľmi vtedy nechcel jeho brat Arian zájsť k rodičom
a nanosiť im drevo i uhlie...
2. 3. 2013
Steporis / Koncert v lese
Takmer hodvábny 3-paslík,
s otráveným výrazom v tvári, sedel na veľkom balvane a hral na
španielke vianočné koledy.
Tóny sa ozývali po celej
čistinke a upútali pozornosť viacerých lesných živočíchov. Zastali viacmenej na okraji
lesného porastu, akoby boli neustále v strehu a v prípade
nebezpečenstva mohli okamžite zmiznúť v šere lesa. Len veľké lesné mravce
(zákonom chránené) si hudbu nevšímali, ale to nikoho neudivovalo, pretože bolo
všeobecne známe, že mravce, rovnako ako ostatný hmyz, nemajú hudobný sluch.
Navyše, bolo už relatívne chladno a zablúdené posledné mravce sa ponáhľali
dolu do podzemných poschodí mravmesta. Stáli tam vedľa seba jelenie
a srnčie spoločenstvá, v tesnej blízkosti medvedej rodinky
a rozličnej drobnej hávede a nehávede. Z druhej strany maxipaslíka,
ktorý hral distingvovane na stereofónny ozembuch, postávali takmer priesvitné víly,
polovíly a skorovíly. Dobehla aj malá žabia víla s husličkami na
chrbte, ktorá sa o celom podujatí dozvedela až z tvároknihy a len čo
sa vydýchala, pripojila sa tiež k nezvyčajnému improvizovanému
predvianočnému koncertu.
Skorohodvábny 3-paslík
časom celkom nenápadne a plynule
prešiel do džezovejšieho rytmu, ba aj tempo sa zvýšilo. To však začalo
spôsobovať problémy ozembuchistovi, ktorý radšej prestal šramotiť. Keď nakoniec odišiel, nikomu
maxipaslík vlastne nechýbal. Veveričky na stromoch zacítili príležitosť realizovať
sa a začali synchronizovane klepotať niečím tvrdým. Žabovíla sa priblížila
viacej k 3-paslíkovi a ako na
povel začalo strunové duo hrať Ave Máriu. Hubíkovia si potajomky
utierali slzy dojatia – táto skladba ich vždy dostala. Škriatkovia
a škratovia sedeli v nevídanej vzájomnej zhode medzi suchými zvyškami
repíka.
Obecenstvo skoro ani
nedýchalo pri počúvaní tónov, ktoré sa v lesných priestoroch až tak často
počuť nedajú. Väčšinou si v lese mohli vypočuť len opité vyspevovanie
siedmich trpáčikov a následné hubovanie Snehulienky, ktorá ich vždy
vyhrešila za to, že vylôchali sami naraz všetku medovinu a jej sa tak
neušlo. Nemohla sa hnevať na Medulienku, ktorá to myslela dobre, ale dohodla sa
s ňou, že odteraz bude nosievať medovinu iba Snehulienke a tá
z nej (ak zostane) pridelí po štamprlíku aj trpáčikom. Niežeby sa
Snehulienka z toho moku neopila, ale vyspevovala si len šeptom, aby nikto
nevedel, že je tiež závislá od alkoholu. Okrem toho spievala falošne,
i keď s citom.
Práve keď doznievala
najznámejšia vianočná skladba na svete – Stille Nacht, heilige Nacht –
nadobudol takmer hodvábny 3-paslík dojem, že sa začalo zemetrasenie. Čoskoro sa
však presvedčil, že je to len skalotrasenie. Balvan, na ktorom sedel, sa začal
hýbať a nakoniec sa postavil. Bol to totiž troll Skalinčiak, prezývaný
Balvan. Takto nenásilne ukončil hudobnú produkciu a s primeraným
dupotom, až šišky a posledné zabudnuté bukvice padali, sa nenápadne
vzdialil. Snehulienka začala tlieskať ako prvá a postupne sa k nej
pridali živočíchy, ktoré mali tiež ruky. Bolo by totiž nerozumné očakávať, ža
začnú kopýtkami tlieskať napríklad srnky...
Polichotený 3-paslík aj
žabia víla sa uklonili a zbalili si fidlátka. Obecenstco sa pomaly
rozchádzalo a keď už zostala čistinka celkom prázdna, zliezol
z posedu aj Epoi s celkom zdrevenenými nohami a tiež sa pobral domov,
do zámku.
V ušiach mu zneli slová: „Zima, zima tu je,
sniežik poletuje;
sniežik, pole,
tuje...“
Zahvízdal na Hatšepsovet,
ktorá sa obďaleč pásla na zvyškoch vegetácie, vysadol na ňu a miernym poklusom sa
presúval do rodinného sídla. Bol celkom rád, že sa Skalinčiak prebral
z letargie dosť zavčasu na to, aby sa Epoi dostal do zámku ešte za vidna.
Niežeby sa bál tmy, ale v šere horšie videl a nerád by spôsobil
svojej obľúbenej kobylke zbytočne nejaké zranenie. A zase nechcel sa
presúšať pred skorohodvábnym 3-paslíkom, pretože začal nadobúdať pocit, že ten ho už (ktovie z akého dôvodu?) nechce ani
len vidieť..
23. 2. 2013
Steporis / Kuriatka, poštový palác a paternoster
Rána bývajú príjemné
a tie druhé.
Na druhý deň ráno sa Epoiovi
veľmi nechcelo odísť, ale kuriatka doma čakali na svojho adresáta. Paľo bol
v raňajšej zmene, tak mu prinesol tie huby do práce. A Paľomír ho
nesklamal. Ako jediný z troch obdarovaných sa zaujímal o lokalitu,
kde sa Epoiovi podarilo nazbierať také množstvo krásnych kuriatok. Ako hubár
vedel, že väčšinu územia štátu postihlo v tomto roku sucho, ktoré
prakticky nedovoľovalo zber húb. A už vôbec nie v druhej polovici
novembra.
Bol to pre Epoia problém. Ako
vysvetliť takú vec Paľovi, ktorý sa naňho opäť pozeral rovnakým pohľadom, ako keď
mu hovoril kedysi o bazéne s vodou v obývačke. Navyše keď vtedy,
po ich spoločnom príchode do bytu, voda v izbe už nebola... Teraz však mal
Epoi jeden argument, ktorý mu vtedy chýbal – kuriatka. To musel uznať aj Paľo,
a preto si pozorne (aj keď neveriaco) vypočul jeho slová, navyše keď mal
pred sebou hmotný dôkaz o ich pravdivosti. Napriek všetkým Epoiovým
argumentom sa však netváril veľmi presvedčene.
Epoia aj trochu škrelo, že mu
celkom neverí, ale musel uznať, že on na jeho mieste by bol taktiež skeptický.
Bolo to niečo, čo odporovalo všetkým doterajším skúsenostiam. Navyše, nevedel
Paľovi odpovedať na otázky typu – ako sa dostal ta a ako zase späť
a ako to, že huby si priniesol so sebou a nič ostatné. Nakoniec sa s
ním dohodol, že keď sa vystrábi z týchto dlhotrvajúcich bolestí, ukáže mu
niečo, po čom už nebude pochybovať o Epoiových slovách. Chcel Paľovi
predviesť lietanie, ktoré už skoro celkom zanechal, odkedy sa presúval mobilom.
Pochopiteľne, neriskoval by v tých bolestiach, aké musel prežívať už
niekoľko týždňov, let ani na pár metrov.
Medzitým sa schyľovalo
k ďalšej neočakávanej komplikácii. V noci zobudila Epoia poriadne
zimnica, spojená s horúčkou a bolesťami rôznych častí tela. Ešteže si
deň predtým niečo predsa len stihol kúpiť v obchode – hoci
v skutočnosti ani nemal chuť do jedla. V prvé dni len pil tekutiny
a na jedlo nemal ani pomyslenie. Neskôr už dokázal zjesť dačo, ale len tak
za myši-piši. Keďže sa snažil myslieť pozitívne, pochvaľoval si, že aspoň
ušetrí na strave. Pravdu povediac mu vtedy bolo skoro všetko jedno
a jediné, o čo mal záujem, bol spánok. Zo spánku ho prebúdzala len
potreba vypustiť filtrát a doplniť zásobu tekutín. Zároveň sa snažil čo
možno najpravidelnešie brať lieky, ktoré potreboval.
Po pár dňoch si všimol, keď sa
vo svetlých chvíľkach odhodlal vstať a pozrieť si čo-to v televízii,
alebo vstal z nejakého iného dôvodu, ako tým dlhým ležaním zoslabol
a viackrát stratil rovnováhu do tej miery, že nebyť okolitého nábytku, bol
by spadol. Rozhodol sa teda, že si pripraví jedlo, na ktoré už dávnejšie myslel
a mal naň doma aj suroviny. Navyše, bolo to preňho jedno
z najchutnejších jedál, takže bol predpoklad, že aspoň niečo z neho
zakaždým zje. Dal do tlakového hrnca hovädzí výrez (pekný chudučký) a koreninovú
zeleninu. Pridal aj časť oranžovej tekvice – to pre farbu – a varil to pol
hodiny. Potom mäso vybral – len sa tak rozsýpalo – a do zeleniny dal veľkú
kyslú smotanu. Všetko nakonic rozmixoval ponorným mixérom a dal na oheň
prejsť varom. Kúsky mäsa vrátil do omáčky, aby sa prehriali, pokým si odkrojí
knedľu. Napriek tomu, že do jedla predtým veľkú chuť nemal, zjedol nakoniec až
tri plátky knedle. Cítil sa ako na Vianoce, alebo na Nový rok. Vtedy totiž
mávali mäso na smotane doma, u rodičov. Je pravda, že rodičia dávali hovädzinu
v kuse do moridla (pácu) na niekoľko dní vopred, ale na také detaily Epoi
v tejto chvíli nepozeral. Spokojne spomínal na šťastné chvíle detstva
a v takej príjemnej nálade aj opäť usínal.
× × × × ×
Tri štíhle, smutnovlasé
hurisky s husľami vytvárali krovie populárnemu spevákovi na obrazovke
televízora.
Bol to jeden z tých
legendárnych popov (a či legiend popu), ktorých výzor sa prakticky rokmi
nemení. Epoi sa pamätal, že v čase svojho pobytu na fakulte, stretol raz
tohto speváka, vtedy ešte podstatne menej populárneho, pri vchodových dverách
do budovy, kde sa nachádzala i aula univerzity a už vtedy mal vlasy
brčkavé skoro ako aj teraz. Niektorí ľudia sa skrátka zdanlivo nemenia.
Predstavoval si, ako sa zmenia v pomerne krátkom čase tie smutnovlásky. Výraz
smutnovláska si osvojil od jedného známeho z čias študentských. Vďaka nemu
sa dostal prvýkrát do národného divadla. Bol to ten istý, s ktorým sa
vozil v poštovom paláci na paternostri a ktorý ho zoznámil
s treskou. Predtým Epoi možno ani nepočul o takom šaláte.
Ktovie ako teraz žije
Pasarel – spomínal na známeho textára
a básnika Epoi. Už roky o ňom nepočul, ani nečítal. S úsmevom si
spomenul, ako kedysi, keď boli ešte všetci traja –násťroční, radil Epoiovi
a Esper ako sa majú držať, aby sa zmestili pod jeden dáždnik... Epoi by
nebol povedal, že Pasarel maturoval na strojárskej priemyslovke, keby mu to on
sám nebol povedal. Na fakulte totiž študoval ruštinu. Ešte šťastie, že sa toho jazyka nedržal pri
svojom zamestnaní, pretože by bol mohol mať po zamatovej revolúcii problém
uživiť sa. Človek by bol očakával skôr, že sa dá na štúdium rumunčiny, keďže
jeho mama pochádzala z Rumunska. Cesty božie sú však nevyspytateľné.
Na brigáde cez prázdniny pred
prvým ročníkom sa ako všeobecne používaným stalo jeho spojenie „idemo srati do
kapusty“... Pochádzal totiž z východu a s obľubou spomínal
výrazy z rusínčiny. Okrem toho kodifikoval Epoia ako „jednotku belosti“.
Ten bol totiž neopálený, a teda vzbudzoval pozornosť medzi ostatnými viac
či menej čokoládovými brigádnikmi. Na tej brigáde si založil Pasarel základ
svojej budúcej úzkej brady, ktorá mu vydržala až do súčasnosti, aj keď účes sa
mu radikálne zmenil. Možno by bolo bývalo presnejšie povedať, že sa mu účes
stratil. Človek zrejme nemôže mať všetko.
Niekto má popularitu, niekto
zase vlasy - prehrnul si Epoi rukou tú svoju vegetáciu na konzerve. Vlasy mu
boli verné a nechystali sa ho opustiť ani v budúcnosti. Bola to jeho
spoľahlivá čapica, ktorú mu nikto nemohol ukradnúť, ani ju nemohol stratiť
či niekde zabudnúť. S trpkosťou si spomenul, ako mu kedysi Krva
rozprávala: „fuj! s plešivým by som nemohla chodiť“ – a potom
sa sku*vila práve s plešivcom... Epoi sa snažil čím skôr prejsť na iné
myšlienky. Keď takto väčšinu času preležal, čo iné mu zostávalo – len spomínať. A spomienky sa
mu vynárali ako samé chceli.
Rozhodol sa teda radšej vstať
z postele a urobiť si čiernu kávu. Nepíjaval ju pravidelne, ale občas
si dal „nigran kafon“ – ako sa káva nazýva v Esperante. Nechcelo sa mu
pripravovať kávu podľa všeobecne známych pravidiel, preto si len dal do šálky
za lyžičku rýchlorozpustnej kávy, pridal cukor a zalial horúcou vodou.
Nikdy nebol kávičkár-labužník, V príprave kávy bol občas priam až barbar,
ale zdôvodňoval to skutočnosťou, že káva je barbarský nápoj – v porovnaní
napríklad s čajom. Kávové zrná sa vysokou teplotou prakticky viac či menej
zuhoľnatili a potom sa zomleli. Aj preto nazýval kávu (nápoj) tekutým
asfaltom.
Priniesol si šálku kávy do
izby, posadil sa k stolu a chvíľku sa rozhodol počkať. Vriacu tekutinu
nemusel. Zahľadel sa na plechový obal z piva, ktorému svojho času
odstrihol vrch a vytvoril tak úhľadnú nádobku, pre ktorú zatiaľ nenašiel
praktické využitie. Niečo sa mu na tom obale nepozdávalo. S prekvapením
čítal názov piva: DÉEP. Odkedy sa tam píše dĺžeň? – čudoval sa. Vstal
teda a priblížil sa konzervou bližšie k obalu. A vtedy sa dĺžeň
rozhodol neriskovať a odletel. Potvora
muška!
16. 2. 2013
Steporis / Kuriatka
Predierali sa hlbokým
bielym snehom, na ktorom nebolo vidno ani stopy po zveri či ľuďoch.
Epoi odbočil k ústiu
akejsi jaskyne, tam sa na chvíľu zastavil, palice zapichol do snehu
a s radostným úžasom sa poobzeral okolo seba. Nedotknuté ticho sa rozprestieralo nad celým
územím zababušeným do mäkkučkej studenej iskrivej periny. Nezablúdili sme? –
premkla ho na chvíľu obava zo zmeneného výrazu okolitej krajiny
a z toho vyplývajúca neistota, kde sa vlastne nachádza.
Pripomenulo mu to situáciu,
keď raz v zime pricestoval za Esper a celý dezorientovaný zo
zmeneného výzoru zasnežených ulíc krajského mesta nevedel, kde presne sa
nachádza. Vystúpil vtedy na kopci, pretože tušil, že už minul autobusovú zastávku, na ktorej mal zísť dolu do bieleho
kráľovstva ulice pri Esperinom činžiaku. Zavolal jej teda a popísal, čo sa
v jeho okolí nachádza. Esper ho postupne navigovala, až sa dostal do
končín aj jemu známych.
Teraz to však bolo iné. Len krása celej scenérie ho upokojovala
a dodávala mu pocit istoty, že v takej nádhernej prírode sa mu predsa
nemôže nič zlé prihodiť. Zatúžil znenazdajky mať aj teraz pri sebe mobil
a zavolať jej, aby mu poradila. Tu však nijaké mobily nielenže
nefungovali, ale ani neexistovali.
Celá družina, spolu
s Epoiom, sa vybrala ráno na zber kuriatok*, ktoré tu rástli v hojnom
počte vo veľkých jaskyniach – väčšinou vždy len v blízkosti vchodov. Celé
rozľahlé územie bolo tým povestné a známe ďaleko za hranicami ich
kráľovstva. Epoi však zaostal za ostatnými a bol teraz celkom sám, ako
prst v plote. Vôbec mu to však neprekážalo, pretože vedel, že stačí vrátiť
sa po stopách svojich lyží a pokračovať smerom, ktorým ho viedla široká
stopa celej veselej a neviazanej družiny. Ani skupina lovcov
a zberačov kuriatok si nerobila ťažkú hlavu z toho, že sa
odpojil od nich. Vždy predsa mohol
vzlietnuť a z výšky sa ešte lepšie orientovať v tejto pustatine.
Epoi si pripadal ako
v chráme. Vzápätí sa pousmial, pretože to, čo sa chystal spraviť, sa
spravidla v chrámoch nezvykne robiť. Dostal chuť zajesť si. Vybral si
z kapsy chlieb s masťou a cibuľou. Celý dvor vedel o tejto
jeho „úchylke“, ale už sa nad tým nikto ani nepozastavil. Ostatní mali na
chlebe s maslom plátky šunky či syra, prípadne iné drahé dobroty, ale Epoi
sa v prírode najradšej napchával svojou dobrotou. Medzi dvoma krajcami
chleba natretého škvarenou bravčovou masťou, ktoré si posolil a jemne
poprášil mletou červenou paprikou, mal poukladanú na mesiačiky pokrájanú cibuľu
. K tomu si dal vajíčko uvarené natvrdo a jedlo bolo kompletné.
Zapíjal to zásadne čajom s citrónom, ktorý si nosil so sebou
v litrovej termoske.
Keď sa takto posilnil,
vybral sa Epoi do jaskyne. Ukázalo sa, že dobre natrafil. Nazbieral tam vyše
kilogramu mladých zdravých kuriatok a uložil ich do tašky, na ktorej mal
zdola pripevnené krátke široké lyže. Ľahučkú tyč, na ktorej ma prichytenú
tašku, mal pripnutú za pásom. Taška nebola ešte naplnená ani do polovice,
nepochyboval však, že sa to do neskorého popoludnia zmení. Už sa v duchu
tešil v závere dňa na vykúrenú poľovnícku chatu, s praskajúcim ohňom
v krbe, kde sa uložia na noc na rôzne karimatky, do spacákov, či len tak
na podlahu prikrytú konskou dekou. Predtým si už tradične uvaria na večeru
guláš z kuriatok a údenej slaniny. Nikoho netrápilo, že je to ťažko
stráviteľné jedlo, pretože beztak nešli spať pred polnocou a navyše celá
spoločnosť zalievala porciu vareným vínom či grogom. Keď sa konečne celá bujará
spoločnosť uložila na podlahu spať, mohol sa aj Epoi usilovať zaspať.
Ráno sa v iskrivom
zasneženom slnečnom dni poberú druhou stranou späť a cestou ešte
vyzbierajú náleziská, ktoré nájdu...
-----------------------------------------
* kuriatka – po česky lišky
× × × × ×
Nepohodlie mu nedovolilo ďalej
spať.
Po únavnom predĺženom večere
sa Epoi len veľmi ťažko a neochotne prebúdzal do nového dňa. Do boku ho
tlačila kapsa, v ktorej mal nazbierané kuriatka. Ľahol si totiž večer na
podlahu bez toho, aby si ju odložil niekam nabok – taký bol už ospalý.
Prekvapilo ho, aká je tá podlaha celkom mäkká. Zrejme som si na ňu počas
spánku zvykol – pomyslel si a išiel sa obrátiť na bok a vstať.
S čím však v žiadnom prípade nerátal, bola ostrá bolesť v pravej
časti trupu, ktorá ho veľmi rýchlo prebrala zo zvyškov driemot.
Razom si uvedomil skutočnosť,
v ktorej sa nachádzal! Opatrne si ľavou rukou stiahol remeň hubárskej
kapsy z pravého pleca, pravú ruku si opatrne preložil cez hrudník doľava,
kde sa ňou zachytil o okraj perináka, ktorý mu slúžil ako nočný stolík.
Ľavou rukou sa podoprel a opatrne sa dvíhal do polohy sediaceho starca.
Realita ho udrela plnou silou a s ňou sa vrátila aj pokora, ktorú
pociťoval pri bezmocnom prežívaní krutej bolesti. Už tu bolo druhé výdesaťdnie
nešťastného pádu a v určitých momentoch ešte stále pociťoval rovnako
intenzívnu bolesť ako v prvé dni. Keď už sedel a predýchal trochu
prvý nápor bolesti, ľavou rukou sa snažil za chrbtom našmátrať remeň kapsy
s kuriatkami. Už dávno sa prestal čudovať podobným situáciám, ako bola aj
táto, keď sa mu v tejto realite objavovali predmety či iné skutočnosti
odinakiaľ. Bral to ako fakt a ďalej si s tým hlavu nelámal.
Pritiahol si kuriatka
k sebe a prezeral si ich. Nechcelo sa mu hneď pokračovať vo vstávaní,
potreboval oddych. Huby boli veľmi pekné, zdravé, takmer rovnakej veľkosti –
ako z továrne. Rozdelil ich do troch kôpok. Prvá bratovi Ylanovi, druhá
Esper a tretiu si nechal pre seba. Rozhodol sa, že si z tých svojich
uvarí paprikáš. Priam cítil na jazyku chuť smotanovej omáčky s haluškami
a kuriatkami.
Potom mu však zišlo na um, že
tie kôpky húb sú aj tak zbytočne veľké a tak z každej hromádky
odobral trochu, až vytvoril štyri približne rovnaké kôpky. Tú štvrtú sa
rozhodol dať Paľovi zo záhradkárskych potrieb.
Potom už nastal čas uskutočniť
povstanie (nie Slovenské národné, ale z postele):-). Každú kôpku hubíkov
dal do jedného pohára, uzavrel ich a vystrčil do tej sibérie, aká panovala
v lodžii. Nemohol riskovať, že sa mu zdusia. Svoje sa rozhodol hneď
spracovať, pretože vedel aké sú kuriatka húževnaté a ich príprava trvá
dosť dlho. Popoludní mal v úmysle navštíviť postupne Ylana, Ester aj
Paľomíra. Vďaka mobilu sa mohol premiestňovať tak rýchlo, že to za jedno
popoludnie stihol.
U Ylana vzbudil najväčšie
vzrušenie u Bobiny, ktorá sa išla rozdrapiť, ako štekala na objavujúcu sa
hlavu. Až keď bol už takmer kompletne prenesený, podarilo sa ju Epoiovi utíšiť.
Musel sa jej prihovárať, pretože pred jeho rukou uhýbala, pokiaľ nebol
kompletný. V Ylanovej domácnosti pôsobil trochu rušivo. Obaja manželia
pozerali televízny program, ale každý v inej izbe a každý sa venoval
tomu svojmu programu. Dlho sa preto nezdržal, aby ich nevyrušoval a vrátil
sa domov po ďalšie špongie a hneď aj začal prenos k Esper.
U nej bolo
v obývačke, kde sa zhmotňoval, celkom ticho. Vari nie je ani doma...?
– blyslo mu mysľou a pocítil sklamanie, že nemohol využiť moment
prekvapenia, keď by sa jej bol postupne zjavoval pred očami. Dokončil prenos
a v rozpakoch si sadol do kresla. Bude ju musieť počkať. Vtom však
začul akési šplechnutie z kúpeľne. Opatrne sa priblížil ku kúpeľni
a cez zatvorené dvere videl, že sa v nej svieti. Už bol doma. Prezul
si šlapky a pohodlne sa usadil na gauči a čakal. Po nejakej
polhodinke sa ukázala Esper. Bola už poutieraná, ale celkom nahá. Veď bola
celkom sama v byte – aspoň si to myslela. Keď zaregistrovala niekoho
ďalšieho v izbe, musela prežiť menší šok, pokým si uvedomila, že je to
Epoi. Dlho sa však naňho zlostiť nevedela a potešila sa aj kuriatkam, hoci
Epoi mal dojem, že radšej by bola mala hríbovité – buď aby ich mohla usušiť,
alebo už sušené. Vianoce sa blížili a do kapustnice treba aspoň za hrsť
sušených, najlepšie hríbov. Nakoniec sa situácia vyvinula tak, že Paľovi už
v ten deň Epoi kuriatka nestihol priniesť...
10. 2. 2013
Steporis / Ten nešťastný piatok...
...a pátek nešťastný je den,
nechoď, dceruško, k vodě ven...
Lenže Epoiovi to nemal kto povedať. Škoda. Bol piatok a nádherný jesenný, aj keď trochu studený, ale predsa len slnečný deň sa rozprestieral na námestí, po ktorom mieril do domu kultúry. Budova už mala určite aspoň pol storočia existencie za sebou, ale ešte stále slúžila, aj keď už zďaleka nielen na ten účel, pre ktorý vlastne vznikla. Kultúry v nej bolo z roka na rok menej, zato obchodné aktivity dominovali stále viac. Epoi chápal, že v záujme prežitia musel majiteľ budovy pristúpiť na takéto oklieštenie pôvodnej činnosti, aby sa tam vôbec nejaká kultúrna činnosť mohla z času na čas vyskytovať. Aj Epoi sa šiel do domu kultúry pozrieť na predajné trhy. Občas sa na nich dalo objaviť niečo, čo v stabilných obchodoch nepredávali, pretože to zväčša boli drobnosti, síce potrebné, ale nedalo sa na nich rýchlo zbohatnúť.
Epoi prešiel cez parkovisko a vstúpil na novoupravený priestor pred vchodom do budovy. Urobil dva kroky a – s výrazom obrovského prekvapenia stratil rovnováhu, vychýlil sa, ako šikmá veža v Pise, lenže s tým rozdielom, že vychýlenie pokračovalo a napriek všetkej jeho snahe o udržanie rovnováhy, sa zrútil z výšky 192 cm. Nanešťastie, v dokonalom oblúku pádu mu prekážali sklené vchodové dvere do domu kultúry. Náraz pravým plecom bol taký silný, že pevné hrubé sklo sa rozsypalo na tisíc kúskov, aj kusov, ostrých ako nože a ihly zároveň. Odniesla si to nielen vetrovka, ale aj košeľa a plece, ktoré nevedelo na situáciu inak zareagovať, len krvácaním. To však v tej chvíli Epoi ešte nevedel. Pod vplyvom nárazu začal dýchať nahlas a nedokázal spočiatku vypnúť hlasivky, aby jeho dýchanie nebolo počuť naokolo. Bolesť v celej pravej časti trupu explodovala a on sa nebol schopný pozviechať a vstať. Z domu kultúry sa ozývali hlasy, ale nedalo sa im vyjsť, pokým tam Epoiova zrúcanina bezvládne ležala. Našťastie celú situáciu zvonku videli dvaja urastení mládenci, alebo ako by povedala jedna babka z Nitry, od ktorej Epoi svojho času kupoval uhorky na nakladanie – boli to kaľavní parobci... Prišli a ochotne mu pomohli na nohy.
Všetci svedkovia udalosti si mysleli, že Epoiovi sa len zakrútila hlava a tak stratil rovnováhu. Pravda však bola iná. Pri nedávnej úprave priestoru pred domom kultúry namiesto jedného schodu urobili dva, pričom ten druhý bol len niekoľko centimetrov vysoký. O tom však Epoi nevedel a keďže svojím zrakom s oboma zákalmi ten rozdiel nezbadal, zakopol a nešťastie bolo na svete! Šťastím v nešťastí bolo, že nenarazil do skla hlavou. Nechcel si ani predstavovať, čo by to mohlo znamenať pre dĺžku jeho životnej púte...
Zamestnanec domu kultúry ho hneď zaviedol do budovy a ponúkol mu stoličku, aby si sadol a spamätal sa trochu z celej udalosti. Medzitým si vypýtal od Epoia občiansky preukaz, aby mohol do záznamu o udalosti uviesť jeho meno a adresu. Také hrubé a pevné sklo je aj drahé...
Naspäť sa rozhodol Epoi ísť autobusom, ale bolo to utrpenie. Na každé nadskočenie kolesa vozidla mu zosilňovač bolesti v pravom boku signalizoval, že nejdú po ideálnej rovine, ale po vozovke, kde sa nachádza snáď milión výtlkov.
Blízko domova ešte zašiel do obchodu nakúpiť aspoň najnevyhnutnejšie potraviny, pretože mu bolo jasné, že na druhý deň ráno možno nebude vedieť ani vstať z postele. So stonaním a viacerými prestávkami odniesol nákup do garzónky a vnútri si s námahou sadol na stoličku. Niečo málo si zajedol, zapil chémiu proti bolesti a šiel si ľahnúť. Ono sa to ľahko povie, ale v tomto prípade bolesť bola ten najväčší nepriateľ Epoia pri jeho snahe vyzliecť sa a uložiť sa do postele.
„Nemá dceruška, nemá stání, k jezeru vždy ji cos´ pohání“ – na rozdiel od nešťastnej ruiny, ktorá ležala na Epoiovom lôžku a hrozila sa chvíle, keď bude musieť ísť napríklad na WC...:-(
Lenže Epoiovi to nemal kto povedať. Škoda. Bol piatok a nádherný jesenný, aj keď trochu studený, ale predsa len slnečný deň sa rozprestieral na námestí, po ktorom mieril do domu kultúry. Budova už mala určite aspoň pol storočia existencie za sebou, ale ešte stále slúžila, aj keď už zďaleka nielen na ten účel, pre ktorý vlastne vznikla. Kultúry v nej bolo z roka na rok menej, zato obchodné aktivity dominovali stále viac. Epoi chápal, že v záujme prežitia musel majiteľ budovy pristúpiť na takéto oklieštenie pôvodnej činnosti, aby sa tam vôbec nejaká kultúrna činnosť mohla z času na čas vyskytovať. Aj Epoi sa šiel do domu kultúry pozrieť na predajné trhy. Občas sa na nich dalo objaviť niečo, čo v stabilných obchodoch nepredávali, pretože to zväčša boli drobnosti, síce potrebné, ale nedalo sa na nich rýchlo zbohatnúť.
Epoi prešiel cez parkovisko a vstúpil na novoupravený priestor pred vchodom do budovy. Urobil dva kroky a – s výrazom obrovského prekvapenia stratil rovnováhu, vychýlil sa, ako šikmá veža v Pise, lenže s tým rozdielom, že vychýlenie pokračovalo a napriek všetkej jeho snahe o udržanie rovnováhy, sa zrútil z výšky 192 cm. Nanešťastie, v dokonalom oblúku pádu mu prekážali sklené vchodové dvere do domu kultúry. Náraz pravým plecom bol taký silný, že pevné hrubé sklo sa rozsypalo na tisíc kúskov, aj kusov, ostrých ako nože a ihly zároveň. Odniesla si to nielen vetrovka, ale aj košeľa a plece, ktoré nevedelo na situáciu inak zareagovať, len krvácaním. To však v tej chvíli Epoi ešte nevedel. Pod vplyvom nárazu začal dýchať nahlas a nedokázal spočiatku vypnúť hlasivky, aby jeho dýchanie nebolo počuť naokolo. Bolesť v celej pravej časti trupu explodovala a on sa nebol schopný pozviechať a vstať. Z domu kultúry sa ozývali hlasy, ale nedalo sa im vyjsť, pokým tam Epoiova zrúcanina bezvládne ležala. Našťastie celú situáciu zvonku videli dvaja urastení mládenci, alebo ako by povedala jedna babka z Nitry, od ktorej Epoi svojho času kupoval uhorky na nakladanie – boli to kaľavní parobci... Prišli a ochotne mu pomohli na nohy.
Všetci svedkovia udalosti si mysleli, že Epoiovi sa len zakrútila hlava a tak stratil rovnováhu. Pravda však bola iná. Pri nedávnej úprave priestoru pred domom kultúry namiesto jedného schodu urobili dva, pričom ten druhý bol len niekoľko centimetrov vysoký. O tom však Epoi nevedel a keďže svojím zrakom s oboma zákalmi ten rozdiel nezbadal, zakopol a nešťastie bolo na svete! Šťastím v nešťastí bolo, že nenarazil do skla hlavou. Nechcel si ani predstavovať, čo by to mohlo znamenať pre dĺžku jeho životnej púte...
Zamestnanec domu kultúry ho hneď zaviedol do budovy a ponúkol mu stoličku, aby si sadol a spamätal sa trochu z celej udalosti. Medzitým si vypýtal od Epoia občiansky preukaz, aby mohol do záznamu o udalosti uviesť jeho meno a adresu. Také hrubé a pevné sklo je aj drahé...
Naspäť sa rozhodol Epoi ísť autobusom, ale bolo to utrpenie. Na každé nadskočenie kolesa vozidla mu zosilňovač bolesti v pravom boku signalizoval, že nejdú po ideálnej rovine, ale po vozovke, kde sa nachádza snáď milión výtlkov.
Blízko domova ešte zašiel do obchodu nakúpiť aspoň najnevyhnutnejšie potraviny, pretože mu bolo jasné, že na druhý deň ráno možno nebude vedieť ani vstať z postele. So stonaním a viacerými prestávkami odniesol nákup do garzónky a vnútri si s námahou sadol na stoličku. Niečo málo si zajedol, zapil chémiu proti bolesti a šiel si ľahnúť. Ono sa to ľahko povie, ale v tomto prípade bolesť bola ten najväčší nepriateľ Epoia pri jeho snahe vyzliecť sa a uložiť sa do postele.
„Nemá dceruška, nemá stání, k jezeru vždy ji cos´ pohání“ – na rozdiel od nešťastnej ruiny, ktorá ležala na Epoiovom lôžku a hrozila sa chvíle, keď bude musieť ísť napríklad na WC...:-(
× × × × ×
Ráno bolo plné rozkoše. Po
prakticky prebdetej noci, s nevyhnutnými vstávaniami na WC (nevstával
celkom, len posediačky vypúšťal filtrát do pohára a prelieval do väčšej
nádoby), sa Epoi úplne pozviechal z postele a obohatil svoje vedomosti
o nový rozmer: zistil, že človek má aj také svaly a šľachy,
o ktorých dovtedy nemal ani šajnu. Zahanbiť sa nedala ani pravá noha.
Píšťala a koleno ho nenechávali. na pochybách, že tiež absorbovali svoj
diel kinetickej energie pádu. Pravá ruka sa takisto hlásila o svoj diel
pozornosti, preto si ju nemohol dovoliť ignorovať. Najväčšiu starosť robila
Epoiovi neskutočne krutá bolesť v oblasti medzi pazuchou a lopatkou,
ktorú však nedokázal celkom presne lokalizovať. Prihlásila sa vždy, keď menil
polohu tela a nedokázal ju ničím ovplyvniť. Žiadna chémia na ňu neplatila.
Napriek tomu si zapol rátač a popzrel si zaujímavé blogy. A na jednom
z nich – el-pav strom – našiel list z predhrobia, kde autor takisto
spomínal piatok...
Bál sa každej chvíle, keď sa
musel na váľande posadiť, aby odovzdal
filtrát do nádoby, rovnako ako keď si opäť líhal. Bolesť ho prenasledovala aj
keď vstal a vykonával bežnú činnosť. Zistil, že tá najhoršia bolesť sa dá
trochu zmierniť, keď zaujme určitú polohu a nevybočí z nej. Beda
však, ak porušil toto pravidlo! Mal kúpenú aj konskú masť, určenú práve na
takéto stavy, ale nedokázal si to ľavou rukou natrieť. To by bol musel výrazne
zmeniť polohu a bolesť ho pri každom takomto pokuse odhovorila pokračovať.
Alebo mať ruku dlhú ako Saxana...
Takto pretrpel sobotu, nedeľu
a v pondelok sa rozhodol, napriek bolestiam (a či práve preto), že
zájde do lekárne vzdialenej skoro kilometer a kúpi si voľnopredajné
tabletky s obsahom diklofenaku. Našiel totiž doma ešte zvyšok z čias,
keď to užíval proti bolesti krížov a po ich užití sa mu skutočne do hodiny
uľavilo. Bola to len dočasná úľava, ale predsa – jeho nervová sústava si
potrebovala aj trochu oddýchnuť od toľkého náporu.
Začal si vážiť celkom
samozrejmé veci, ktorým dovtedy ledva venoval pozornosť. Obliekanie
a obúvanie mu trvalo asi trikrát dlhšie než zvyčajne. Nakoniec ho však
zvládol a vybral sa po troch dňoch konečne medzi ľudí. Čerstvý vzduch, to
bola ďalšia vzácnosť, ktorú od tej chvíle už nevnímal ako samozrejmosť. Napriek
slimačej rýchlosti, akou sa presúval, cítil sa ohromne – až do chvíle, keď sa
opäť prihlásila bolesť. Tešilo ho, že ľudia nespozorovali jeho problémy. Na
žartovné narážky na rýchlosť chôdze reagoval tiež žartom a s úsmevom
a nákupom sa nakoniec dostal aj späť k sebe.
Doma ani nejedol, len zapil chémiu a pobral sa do postele.
Už to potreboval ako morskú soľ. Ležal a pokorne čakal pokým diklofenak
stlmí bolesť na znesiteľnú mieru a on bude môcť na chvíľu zaspať. Pred
očami mu defiloval celý deň, vrátane maličkostí, ktoré však v jeho
situácii častokrát narastali až do neriešiteľných problémov. Nikdy by nebol
povedal, že obyčajná podlaha sa dokáže človeku tak vzdialiť, že prakticky
všetko, čo mu padlo na zem, stalo sa nedosiahnuteľne vzdialeným...
Bez úvodu
Bez akéhokoľvek úvodu vás chcem poprosiť o informácie o nižšie zobrazených plodoch akejsi, pravdepodobne tekvicovitej, rastliny. Má až nepravdepodobne elegantne tvarované plody, ktoré by sa dali považovať dokonca priam za eroticky podfarbené, keby sa takýto úmysel dal spojiť s nevinnou rastlinou. Jediné, čo sa mi podarilo zatiaľ zistiť, je informácia, že rastie vo Vietname.
Každá informácia ma poteší.
6. 1. 2013
P. F.
Znaven tím vším, já chci jen smrt a klid,
jen nevidět, jak žebrá poctivec,
jak dme se pýchou pouhý parazit,
jak pokřiví se každá dobrá věc,
jak trapně září pozlátko všech poct,
jak dívčí cudnost brutálně rve chtíč,
jak lidskou slušnost korumpuje moc,
jak zchromlá vláda na nás bere bič,
jak umění je pořád služkou mocných,
jak blbost zpupně schopným poroučí,
jak prostá pravda je všem jenom pro smích,
jak zlo se dobru chechtá do očí.
Znaven tím vším, už chci být, lásko, v hrobě,
jen nemuset tím sbohem dát i tobě.
________________________________________________________
Pokud Vás oslovila aktuálnost básně
a ptáte se,
který mladý talentovaný autor dokázal tak přesně vyjádřit
naši prohnilou dobu, pak vězte, že to byl
William Shakespeare a tento jeho sonet je starý 400 let.
Co z toho plyne? Že neprožíváme žádnou krizi identity,
kultury, vztahů a čehokoli dalšího.
Pravda je, že lidé jsou - alespoň soudě dle velkého mistra - pořád stejní.
Tak hlavu vzhůru. A nenechte se otrávit!
který mladý talentovaný autor dokázal tak přesně vyjádřit
naši prohnilou dobu, pak vězte, že to byl
William Shakespeare a tento jeho sonet je starý 400 let.
Co z toho plyne? Že neprožíváme žádnou krizi identity,
kultury, vztahů a čehokoli dalšího.
Pravda je, že lidé jsou - alespoň soudě dle velkého mistra - pořád stejní.
Tak hlavu vzhůru. A nenechte se otrávit!
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)