BEZ KOMENTÁRA

aj tak som na rozpakoch

Toto je konečná verzia správy z patológie, z rozboru tkaniva mne vyoperovaného nádoru:

Mal som dnes meniny

Som totiž občianskym krstným menom Pavel. Rozhodol som sa ich osláviť tým, že som si kúpil jahody. Boli dovezené z ČR. Boli chutné, ale pobavila ma nálepka na obale:

Prišlo mi e-mailom

Len ťažko by som k tomuto textu niečo dopĺňal. Vidieť, že už pred sto rokmi rozmýšľali ľudia nad všeličím...

Skoro bez slov

Vo svetle týchto informácií celkom inak vyznieva nezištná pomoc "bohatého" Slovenska "chudobnému" Grécku...

neviem, čo si o tom myslieť

Aj keď väčšinou o mojich zdravotných veciach píšem inde, výber z dnešnej správy, ktorú mi poslali z nemocnice umiestňujem sem, pretože  tu sa mi dajú uverejňovať aj obrázky.

Nie je mi celkom jasné, čo vlastne v správe je uvedené, okrem skutočnosti, že sa zrejme jedná o zhubný nádor, aj keď netypický, o ktorom si ani lekári nevedia zatiaľ vytvoriť jednoznačný úsudok. Ešte čakajú aj na vyjadrenie jedného profesora z Plzne, kam tiež zaslali vzorku tkaniva.
Tak neviem. Neviete o tom niekto viac?

Asi som ťažko chápavý...

V Českej republike už to máte za sebou, v Slovenskej republike nás voľby ešte len čakajú, ale jednu vec som si všimol. Spomínajú sa korytá, prístup ku korytu, boj o korytá...
Možno som ťažšie chápavý, ale neviem prísť na dôvody, pre ktoré sa snažia politici ku korytu vôbec dostať. Veď koryto je pracovný prostriedok. Mám silný pocit, že v masmédiách sa na celej čiare mýlia, pretože ktorý politik by sa hrnul pracovať..?
Správny názov úporného snaženia všetkých politikov je predsa dostať sa k válovu..!

 

Hmm...

Beriem sice antibiotiká, ale teraz sa mi vidí, že mi klesla teplota, tak som sa uložil k počítaču. Možno bude môj text pôsobiť dojmom vplyvu horúčky, ale risknem to aj tak.
Koniec koncov, kto je kompetentný hodnotiť, ako to má byť optimálne? A tak idem čosi písať cestou-necestou s vestou nevestou. Zatiaľčo pri ceste je to zrejmé (necesta je zápor cesty), pri neveste to už neplatí. A čo si počať s takými slovami, ako (ne)topier, (ne)stor, (ne)króza, (ne)ha, (ne)mota, (ne)mčina, (ne)raz..? A to ich je určite oveľa viacej.
V kúpeľni mi často padne zrak (pochopiteľne len obrazne) na tubu krému s textom v češtine aj v slovenčine. Český nápis znie: Hydratační krém na ruce. Slovenská verzia: Hydratačný krém na ruky. Zdá sa vám to byť v poriadku? Predovšetkým nadbytočný výraz hydratačný stačí vyjadriť prídavným menom zvlhčujúci. A teraz aj trochu uvoľnenia - krém na ruce sa dá preložiť tiež ako krém na ruke... závisí len od uhla pohľadu.
Vidím, že som to predsa len trochu podcenil, a teda lepšie urobím, keď si pôjdem ľahnúť a skúsim zaspať.

deň "blbec"

Po Veľkej noci, 7. apríla, som sa opäť vybral do fakultnej nemocnice, aby ma už konečne, skôr či neskôr, zbavili hrozby v podobe stále sa rozrastajúcej a neforemnej štítnej žľazy. Po 50 km jazdy vlakom a minimálne piatich tuneloch som opäť vystúpil na železničnej stanici v Martine. Vo vlaku som stačil obschnúť, pretože odchod vlaku z mesta môjho trvalého bydliska som stihol len tak-tak.
Už zavčas ráno ma totiž zobudil nervózny mobil, ktorý nie a nie prestať vydávať silné zvuky a pazvuky. Nechápal som, prečo sa tak rozdrapuje. Schoval som ho teda pod paplón, aby nebolo až tak počuť to jeho vrešťanie. Paplón však oveľa jeho zvuk nestlmil, pretože mobil mám nastavený na postupne pribúdajúcu intenzitu zvuku.
Začal som uvažovať, z akého dôvodu ten mobidyk tak vyskakuje - až som konečne pochopil krutú pravdu. Musím vstať a ísť na vlak do chorobnice! Všetko som mal na minútu presne rozrátané, ibaže v mojich výpočtoch nefigurovala polhodina strávená navyše v posteli... Zrýchlil som teda tempo, aby som to stihol.
Po hygiene, vrátane holenia, som sa vrhol na prípravu záchranného balíčku s jedlom. Natrel som si chlieb, ktorý som si bral so sebou (do nemocnice totiž zakaždým cestúvam nalačno) a zvyšné krajce som zabalil do polyetylénu. Keď sa vrátim po úspešnej operácii, vytiahnem ich z mrazničky a nemusím behať po obchodoch.
Keď som dobehol na stanicu s vyplazenou červenou kravatou, oblečenie na mne mohli kľudne žmýkať... Potom som už usilovne schol a driemal, ale stále jedným okom pozoroval, kde sme, aby som, nebodaj, nepremeškal správne vystúpiť.
Úspešne som nakoniec absolvoval aj privítaciu procedúru na pľúcnej klinike a dostal sa na izbu. Konečne som si mohol zjesť chlebík s masťou a syrom! Aké však bolo moje prekvapenie, keď som si rozbalil suché krajce chleba - tie natreté som zrejme dal doma zamraziť...
V čase obeda priniesla sanitárka najprv jeden obed a hovorí mi: "toto je vaša devina." Tak som sa pustil do jedla. Iba raz som si odkrojil z kuracieho mäsa a pridal k tomu ryžu, keď som si uvedomil, že ja mám predsa jedenástku diétu..! Devinu mal jeden diabetik, ktorý ležal oproti mne. Ospravedlnil som sa mu a čakal, čo prinesú mne. Bolo to niečo nedefinovateľné, snáď pokrájané rožky, navlhčené a posypané trochu makom a cukrom. Keď som už končil tú sladkastú zmes, prišla dotyčná sanitárka a išla ma hrešiť. "A to cukrovkári môžu takéto sladké?" A ja som jej ledva dokázal vysvetliť, že cukrovkár je ten pán vedľa...
Popoludní, keď už som bol napichaný a vycicali mi dosť krvi,  vybral som sa do bufetu kúpiť si nejakú vodu a ovocie. Akože ináč - bez peňaženky.
Presne, ako je to v nadpise: deň blbec.