Steporis / Redakcia

                Epoi si už pomaly zvykal na skutočnosť, že ráno po prebudení musel často prekonávať pri ceste do kúpeľne a WC bazén plný vody. Mal tam síce na okraji foršňu ako stálu súčasť obývacej izby, a teda aj bazéna, mohol tiež ponad vodu len tak preletieť, ale voda sa mu celkom zapáčila. Tešilo ho ponárať sa do nej. Bol rád, že nepresiakla spodným susedom. Tí ani netušili, že také niečo majú občas nad hlavou.

 Problém nastal, keď pred Vianocami chcel vytepovať koberec aj v obývačke a tá – akože ináč - bola práve plná vody. Do pipíka! Veď potrebujem vypustiť všetkú tú vodu, ale kam? Najradšej by som ju pustil dolu schodmi! hovoril si v duchu, keď odomykal vchodové dvere do bytu. Len čo ich otvoril, skoro ho spláchla silná vlna vody, ktorá sa vyvalila z bytu! Zhučala dolu schodišťom až na prízemie...

 No nazdar! Ešte dobre, že tento týždeň mám aj tak službu, hovoril si Epoi, keď usilovne utieral podlahu i schody z druhého poschodia až nadol. Nemusel si do vedra napustiť teplú vodu so saponátom – silný prúd čistej studenej vody vyumýval schody ešte lepšie než akýkoľvek prípravok. Práve končil, keď prichádzala ku vchodu do paneláku suseda z prvého poschodia. Od detstva ju volali Babuľka, tak jej to zostalo aj v dospelosti. Aj deti z celého činžiaku ju inak nevolali, len teta Babuľa. A jej manžela zase: ujo Babulin...

 „A ty, čo si sa tak rozbehol umývať všetko? Veď každé poschodie si umýva svoje. Nemysli si, že ja pôjdem potom umývať aj na vaše poschodie!“ oslovila Epoia. „Nemusíš, keď už som bol vo švungu, tak som to urobil až dolu“, nepriznal sa Epoi. Aj tak by mu asi neverila, čo sa v skutočnosti prihodilo. Ešte šťastie, že ten vodopád nikto nezaregistroval. Vonku na asfalte už tá mokrá plocha nebola taká nápadná.

 V byte potom nemusel ani vlhčiť koberec saponátovým roztokom, stačilo povysávať. Taký čistý koberec ešte ani nemal, odkedy zostal sám. Bol v rozpakoch, či má prichystať vianočný stromček a všetko ostatné na príjemné prežitie Vianoc v obývačke, alebo má radšej zohnať nejakú plť... Obával sa reakcie Eta, keď príde na sviatky domov a v izbe, v ktorej spával na gauči, bude bazén. Ešte horšie by bolo, keby pri príchode bolo všetko v normále a ráno, po zobudení, by spadol do vody...

 Našťastie, počas celého obdobia od Štedrého dňa do Nového roka, pokým bol Et doma, sa nič také nestalo. Epoi mu o tom ani radšej nehovoril, aby nevyzeral v synových očiach čudne. Et dal Epoiovi pod stromček minivežu aj s reproduktormi. Epoi sa celý darček snažil umiestniť čo najvyššie na nábytkové skrinky, pretože mal obavy, aby sa mu nebodaj jedného dňa nenamočil...

A dobre urobil! Z mesiaca január uplynulo len pár dní a už tu bol bazén znovu. Ešte šťastie, že vianočný stromček už mal odzdobený a uprataný v pivnici. Nebol si istý, čo by sa s ním inak stalo – a nemal najmenšiu chuť v tejto oblasti experimentovať... Záhadou preňho boli nábytkové skrinky, ktoré sa akosi nepochopiteľne držali vždy tesne nad hladinou, pokiaľ bola v obývačke voda...

× × × × × ×     

  Koncom januára udreli mrazy a chodníky sa zmenili na ľadové klzisko. Technické služby Riťsvety síce posýpali vozovku aj chodníky, ale soliť nesmeli. Tak zakaždým, keď napadlo čo len trochu snehu a prikrylo ten drobný štrk, chodci vzápätí stihli studenú prikrývku ušliapať a šmykľavý ľad tu bol zas. Epoi sa snažil, v prípadoch, keď nebol nikto nablízku, vznášať sa tesne nad zemou, aby sa vyhol opakovanému pádu – len nedávno zažil zašívanie hlavy v bezmocnici - ale vždy sa to nedalo. Rozhodol sa preto ráno cestúvať do práce autobusom MHD.

 Aj do okresného mesta Priehľad cestovával prakticky každý týždeň autobusom. Nosil ta materiály do tlačiarne, pretože riťsvetský Bobkový list, ako jediné závodné noviny široko-ďaleko, nemal k dispozícii počítač, a teda ani internet. Epoi na uľahčenie práce sebe aj pracovníčke v tlačiarňach (tá potom texty z papierov prepisovala do ich počítača, ako v minulom storočí...) písal časť materiálov doma na vlastnom počítači, pre kontrolu ich vždy aj vytlačil na papier. Z diskety už bolo jednoduchšie dať ich v tlačiarňach do rátača. Pochopiteľne, že to robil na úkor svojho voľného času a na vlastné náklady.

 Najväčšiu naháňačku mal v pondelok v noci. Vtedy dával dokopy celé číslo, vrátane nedeľňajších športových výsledkov, musel urobiť zrkadlo pre tlačiareň, a to všetko na hárky  papiera s predtlačeným rámom. Skrátka stará dobrá klasika, ktorá sa už v súčasnosti vyskytuje asi len v literatúre, alebo v múzeu. Keď však v utorok ráno nevyspatý cestoval do Priehľadu, cítil sa o trochu lepšie. Určitá nervozita ho však celkom neopúšťala, pretože ešte stále si nemohol byť istý, či všetko klapne podľa jeho predstáv.

 Po odovzdaní posledných materiálov a zrkadla v tlačiarňach, šiel sa vždy niekam naraňajkovať a spravidla mal toľko času, že mohol ísť aj nakŕmiť holuby na námestí. V Riťsvete síce boli holuby, ale všetky mali chovatelia v holubníkoch. „Bezprizorné“ vtáctvo tam nebolo. Na určenú hodinu sa Epoi vrátil do tlačiarní a keď boli už hotové obťahy, mohol ich prečítať a urobiť korektúry. Až potom sa mu uvoľnili žalúdočné steny a s oveľa lepším pocitom sa vracal domov.

 Najlepší pocit mal vo švrtok, keď doviezli noviny a baníci pred fáraním do popoludňajšej zmeny si ich už brali so sebou. No a po druhej popoludní, keď šiel aj on z práce, mal dobrý pocit z toho, že každý čítal „jeho“ noviny, ktoré on stihol zase v termíne pripraviť.